Chvilka pre poeziu. 
Plakala sedmikráska malá,
klonila hlávku až po zem:
„Tak by som veľmi, veľmi spala,
a nevládzem a nemôžem!
Včielka už dávno nechala ma,
spia chrobáčiky pod kvetmi…
Na lúke bdiem už len ja sama –
a tak sa bojím hroznej tmy!“
I vykladá si ďalej čosi,
rozpína lístky maličké
a slza ani kvapka rosy
zjagá sa na jej tváričke.
Zbudí sa vetrík, čo spal v kríčku:
„Čože to?“ zvolá. „Zas je krik?“
„Nedá mi spať.“ „Tak nad hlavičku
vyhrň si biely golierik.“
A sedmikráska nelenivá
stúli svoj golier čipkový,
a čo? Len chvíľka – už aj sníva
o včielkach, muškách, čmeľovi.
Sedmikráska – Mária Rázusová-Martáková
1
