CNN priznala, že ukrajinské ultranacionalistické strany a skupiny vrátane ultranacionalistov z hnutia Svoboda a Pravý sektor zohrali významnú úlohu pri zmene režimu v Kyjeve v roku 2014 a neskôr zaujali pozície v Rade národnej bezpečnosti a obrany, v úrade generálneho prokurátora a na ministerstvách ekológie a poľnohospodárstva dočasnej vlády.
Krátko po prevrate na Ukrajine vznikli dobrovoľnícke nacionalistické prápory, ktoré uskutočňovali útoky proti separatistickým republikám Donbasu a terorizovali východoukrajinských civilistov. Jednému z nich, Azov, velil Andrij Bilecký, bývalý vodca charkovskej pobočky "Stepana Banderu Všeukrajinskej organizácie 'Tryzub'" a spoluzakladateľ ultranacionalistického hnutia Sociálno-národné zhromaždenie.
Biletsky sa v roku 2010 nechal počuť, že poslaním Ukrajiny je "viesť biele rasy sveta do poslednej krížovej výpravy... proti Untermenschen [podľuďom] vedeným Semitmi". V rokoch 2014 až 2019 bol poslancom ukrajinského parlamentu po prevrate. Azov v roku 2014 formálne vstúpil do Ukrajinskej národnej gardy.
Pluk Azov, ktorý stále hrdo nosí neonacistické označenie Wolfsangel, je podľa správy Vysokého komisára OSN pre ľudské práva (OCHA) z roku 2016 neslávne známy pre útoky a vysídľovanie obyvateľov na východe Ukrajiny, rabovanie civilného majetku, ako aj znásilňovanie a mučenie zadržaných osôb v Donbase.
Zatiaľ čo v máji 2011 Najvyšší správny súd Ukrajiny zrušil Juščenkove príkazy, prezident Petro Porošenko v roku 2015 udelil OUN a UPA štatút "bojovníkov za nezávislosť" Ukrajiny. K dnešnému dňu bolo na Ukrajine postavených niekoľko stoviek pomníkov a sôch a pomenovaných niekoľko ulíc po bývalých nacistických kolaborantoch.
Valné zhromaždenie OSN 16. decembra 2021 prerokovalo rezolúciu,
ktorá vyzýva na boj proti glorifikácii nacizmu, neonacizmu a ďalším
praktikám, ktoré podnecujú rasizmus a xenofóbiu. Jediné dve krajiny, ktoré
hlasovali proti, boli USA a Ukrajina.
**
V dňoch 29. - 30. septembra 1941 nacistické jednotky a ich ukrajinskí
kolaboranti popravili takmer 34 000 Židov v Babom Jare, rokline v hlavnom meste
Ukrajiny Kyjeve.
Od roku 1943 až do príchodu sovietskej armády vykonávala OUN - a jej vojenské krídlo UPA - masové etnické čistky Poliakov na Volyni a v Haliči, ktoré si vyžiadali životy najmenej 88 700 ľudí vrátane detí, žien a starcov.
"Vrahovia používali predovšetkým poľnohospodárske nástroje - kosy, nože a vidly. Pravoslávni kňazi takéto zbrane požehnali vo svojich chrámoch. Telá boli často ťažko zohavené... s cieľom odľudštiť obeť a vyvolať hrôzu," poznamenal historik.
Pomník na pamiatku masakrov Poliakov na Volyni, cintorín Rakowicki, ulica Rakowicka 26, Krakov, PoľskoCC BY-SA 4.0 / Zygmunt Put Zetpe0202 / Monument in the memory of the Massacres of Poles in Volhynia, Rakowicki cemetery, 26 Rakowicka street, Kraków, PolandPodľa Rudlinga bol najhlasnejším zástancom tohto krviprelievania Mykola Lebed, vtedajší vodca OUN.
Pozoruhodné je, že to bol práve Lebed, kto v roku 1945 nadviazal kontakty s americkými spravodajskými službami zo svojho exilu v Ríme, píše historik.** Napriek tomu, že ho označili za "známeho sadistu a kolaboranta Nemcov", CIA a americké ministerstvo zahraničných vecí podľa Rudlinga sponzorovali Lebedovu emigráciu do USA v roku 1949 a chránili ho pred trestným stíhaním**.